Život píše príbehy.
Rozlúčka
Napriek tomu, že mám dve sestry o moju mamičku som sa starala sama. Bolo to v roku 1998 keď sa mamičke veľmi zhoršil zdravotný stav a napriek mojej starostlivosti som bola nútená mamičku dať do nemocnice. Jej stav sa zhoršoval zo dňa na deň a ja som už mala tušenie, že toto sú jej posledné dni.
Jedného dňa, bolo to v stredu, si dala zavolať k sebe všetky vnúčatá. Prišiel kto mohol a každému povedala posledné slová a rozlúčila sa. Keď som popoludní opäť prišla na návštevu, lekára mi oznámila, že mamička je v kóme a môžem očakávať to najhoršie každú chvíľu. Stála som pri jej posteli, držala som ju za ruku a prosila som mamičku o odpustenie, že som nemohla prísť lebo som mala náročnú službu a nemohla som sa uvoľniť. Požiadala som ju o jednu vec. Ak vie, že odchádza z tohto sveta, nech sa príde so mnou rozlúčiť. Pobozkala som ju na líce a s plačom som odišla. Na parkovisku som sedela v aute a sedela som tam dlho, potom som ani neviem ako naštartovala a šla som domov. Bola som veľmi unavená a zaspala som v obývačke na sedačke.
Ráno asi o štvrtej ráno som počula mamičku ako na mňa kričí: "Dcérenka, poď mi pomôcť!" . "Áno mami, už idem." A utekala som do spálne a videla som ako tam mamička sedí na posteli a chce si sadnúť na invalidné kreslo (mala amputované obe dolné končatiny). Usmiala som sa na mamu a pevne držiac invalidný vozík hovorím: " No poď mami, opatrne!"
V tú chvíľu zbadám, že pred sebou mám natiahnuté paže a ruky mám v polohe,ako by som v nich držala rúčky od invalidného vozíka. Mamina posteľ prázdna, miesto kde býval odložený vozík bolo prázdne. Tento zážitok so mnou otriasol a pochopila som, že som v byte sama. Zobrala som si psa a išla som sa von prevetrať. Keď som vychádzala z brány, uvidela som, že pred domom zastalo auto s nápisom"telegramy". Počkala som až vodič vystúpil z auta a oslovila som ho s tým, či hľadá mňa, pričom som sa mu aj predstavila. Zostal zarazený až tak veľmi, že sa nezmohol na odpoveď,len bez slov súhlasne prikývol. Telegram som prevzala a po otvorení som si prečítala, že mamička zomrela a čas smrti bol 04.10 hod., telegram som prevzala asi o 04,45hod.
Keď píšem tento príbeh, prežívam to isté ako vtedy a je mi smutno. Zomrela mi milovaná mamička, ale viem, že moju neúčasť na stretnutí mi prepáčila a prišla sa so mnou rozlúčiť.